Prišla som už konečne domov. Trvalo mi asi polhodinu kým som našla kľúče od domu. Potichu som otvorila dvere a snažila sa výjsť po schodoch do mojej izby bez ujmy na zdraví. Moja izba tak ako vždy, predstavovala výbuch Hirošimi. Pozrela som sa von cez okno. Niekto tam stál a pozeral sa na mňa. Po pár minútach z tadiaľ odišiel. Mala som čudný pocit, ale nikdy som nebola poverčivá.

Ráno ma čakal vážne "milý" budíček. Ozvalo sa: "Okamžite vstaň a pakuj sa upratovať." Nemala som na výber. Šla som. Nikto tento deň nemál rád, a mňa neminol ani keď som sa neskoro vrátila domov. Áno, naivne som si myslela, že sa tomu dneska vyhnem. Jediný deň vo svojom živote som sa tomu vyhla, keď som mala 10 a mala som horúćky. Keď som už mala všetko poriadené, čakala ma ešte vlastná izba. O polovici vecí v mojej izbe som ani netušila. Oficiálne som upratovaním v mojej izbe strávila 2 hodiny. Neoficiálne a skutočné upratovanie trvalo asi tak štvrtinu. Zrazu zazvonil môj mobil. Prišla mi sms-ka. Konečne niekto na mňa myslí! Stálo tam: čo tak dnes o 8-smej večer ísť niekde von?...No ísť či neísť? A navyše je to z neznámeho čísla. Spýtala som sa teda Sam či nevie, kto by mohol mať také číslo. Povedala že to naozaj netuší. Tak teda som odpísala či ho poznám, a aká mi priśla odpoveď? že vraj príšerka z párty. Takže je to Mike. Ja som teda myslela, že bude originálnejší, ale som rada že pátral po mojom telefónnom čísle. Takteda som šla. 

Už je čas vyraziť. Len dúfať, že som si nič nezabudla, že sa nestrápnim a že vôbec príde. Samozrejme meškal.

"Už si tu?"

"Áno som."

"Prepáč, že meškám, ale zdržal ma kamarát."

"Jasné, chápem."

"Váźne. Mrzí ma to, ale nemohol som sa ho zbaviť."

"Okay, už to nechaj tak prosím ťa."

Pripadala som si hrozne. Som zadaná, ale som tu s týmto chalanom, ktorý pravdepodobne sa potrebuje ospravedlniť zato že zabudol.

"Tak? Kam ideme?"

"Ja neviem. Kam chceš ísť?"

"čo keby sme šli na zrmzku?"

"Môže byť."

Bolo také teplo, že inak by sa to asi nedalo vydržať. Zmrzlina nás oboch schladila.

"Môžem sa ťa niečo spýtať?"začal.

Túto otázku nenávidím. Neviem čo mám potom čakať, alebo to viem až príliš dobre.

"Začni."

"Ty si zadaná?"

"Čože?"

"Pýtal som sa jedného týpka na párty, a ten mi povedal, že vraj s niekým chodíš."

"Povedzme, že nie."

"Nie? Hm, ako je to možné."

"To by aj mňa zaujímalo."

Nemohla som tomu uveriť! Práve som mu povedala, že som bez frajera! Ah Kate, ty si tomu dala! čo keď to teraz vytára tomu svojmu kamošovi, či čo je to...a čo bude s Tomom? Len pokoj, vždy sa všetko vyrieši bezo mňa. Nechám tomu voľný priebeh.

"A ty? Si zadaný?"

"Nenazval by som to tak."

"A ako potom?"

"Rodiaci sa vzťah."

"A s kým?"

"Hm, no s takou brunetkou, teraz ide vedľa mňa."

To mi vyrazilo dych. On myslel mňa! WOW! Som síce rada, ale nejaký si je istý chalan.

"A si si istý, že má o teba záujem?" uškrnula som sa.

"Myslím, že áno, inak by predsa neprišla, alebo sa mýlim?"

Nemýlil sa! Ale nemôžem mu predsa hneď všetko vytárať. Nemôžem mu povedať, že takto si nejak predstavujem svojho priateľa.

"čo ak ho bere len za kamaráta."

"Hm, nad týmto som nepremýšľal."

"No vidíš. Príliš si to nahováraš."

Mike sa zasmial.

Zrazu mi zavonil mobil.

"Prepáč už musím ísť domov."

"Odprevadím ťa?"

"Netreba, ja potrafím aj sama."

"Ale nikdy nevieš."

"Ja viem vždy."

"A kedy sa stretneme."

"Keď naprší a uschne. Veď máš moje číslo, Mike."

Bola som trochu hnusná, ja viem. Ale nechcem aby si myslel, že ho chcem a že sa chcem rozísť s Tomom. Neviem však ako. Nechcem ho vytiahnuť von len preto, že sa chcem s ním rozísť. A rozchod cez sms si nezaslúži. Možno najlepšie urobím keď sa mu nebudem ozývať a potom možno sám pochopí, že je koniec.