"Kde si toľko?" privítala ma Sam.

"Ďakujem za krásne privítanie. Veľmi si toho vážim, ako si rada, že ma tu máš." snažila som sa vypadať urazene. Ale ozaj len snažila. V hĺbke duše som riešila niečo úplne iné.

"Ah,"vzdychla som.

"Čo je?" spýtala sa so zvrašteným čelom Sam.

"Ale nič."

"Hej. Tento tón poznám. Tak to vyklop. Nemám naozaj veľa času, za chvíľu sa musím pripravovať na rande."

Ah, ďakujem ti Bože za takúto kamarátku. Keď ju človek najviac potrebuje, tak che zdrhať.

"Tak, vieš čo. Ja ti to teda poviem inokedy." vybrala som sa k dverám.

"Kate, neblázni. Tu si sadni a rozprávaj."

"A zaujíma ťa to vôbec?" klesla mi nálada. Moja naj kamoška by sa v pohode radšej chystala na nejaké hlúpe rande, než by ma podporila. Samozrejme, načo podporovala. Však ešte ani nevie, že som zutekala z toho rande. Ja sa vážne nechápem. A už vôbec nie niekto iný. Prečo všetko musí byť také zložité?

"Samozrejme že áno, čo si o mne myslíš?" začala s výčitkami Sam.

"Nič."

Sam sa na mňa zaškerila. Pochopila, že mám zlú náladu a ě momentálne nemám chuť riešiť zbytočnosti. Zbytočnosti podľa mňa. Samozrejme, podľa Sam sú to všetko veľmi dôležité veci.

"Kate, ešte si mi nepovedala o tom rande."

"A treba?"

"Zjavne nie, ale chcem to vedieť."

"Povedz, prečo musíš byť taká zvedavá."

"Zato by si mala poďakovať. 

"Vážne? A prečo?"

"Aha, slečna nám už zabudla,"povedala ironickým hlasom Sam.

"Mať tak tvoje problémy,"zamrmlala som.

"Vážne? A aké máš ty?"

"Ale žiadne, kašli na to."

"A vidíš aká si?" karhala ma Sam. Už som normálne v nej videla svoju mamu.

"Nerieš."

Sam bola v koncoch. Snažila sa mi pomôcť, síce ani neviem ako to chcela, ale snaha bola vidieť. A to sa predsa cení. Teda aspoň u mňa, aj keď si občas vravím, že všetko o čo sa snažím sa kúsok pred cieľom pokašle. A takto to je so všetkým.

"Sam, ja ti vážne enchcem kaziť náladu, tak si to rande uži a potom sa možno o tom porozprávame, keď bude všetko OK."

Sam sa už konečne prestala prezerať v zrkadle a pohľad uprela na mňa. Ja som radšej uhla pohľadom do zeme. Nechela som vidieť jej smutný a zároveň karhavý pohľad. Nedá sa to popísať. Jej pohľad je taký, prenikavý a zároveň vidíte v ňom všetky pocity a dokonca možno aj tie svoje.

"Kate, ja som len chela vedieť ako to klaplo, ale vidím, že s tebou není vôbec reč. Fajn, ako myslíš. Je to tvoja vec."

"Ďakujem, že ma chápeš."

"Nechápem, ale aj tak je to jedno."

"To bola irónia."

"Ja ti neviem. Zdalo sa to realisticky."

"Fakt? Tak to ma mrzí."

"Nemá prečo," Sam našpúlila pery.

Začala som sa smiať. Aspoň jedna vec, ktorá ma dnes rozosmiala.

"No veď už choď, keď to toľko omielaš."

"Tak teda čav,"odfrkla som.

Zavrela som za sebou dvere. Konečne som mala pocit, že ma už nikto nebude vypočúvať a chcieť vśetky podrobnosti. No zároveň som bola sklamaná. Áno sklamaná. Sama zo seba a zo všetkých. Čudný pocit. Ale je to tak. Bola som pár metrov od domu, v ktorom bývala Sam. Zastala som. Neviem prečo, skrátka som to urobila. Ani som si to neuvedomila. Zazvonil mi mobil. Až to ma akoby prebudilo. Mike? Volá mi Mike? A teraz čo mám zas urobiť? Mám to len tak pokojne zodvihnúť a tváriť sa že sa to rande skončilo úplne najlepšie ako sa mohlo? Alebo nezodvihnem a budem za kreténa. Ale to som už aj teraz. Okay kreténstvo to vyhralo. Zrušila som ho. Ide sa domov. Miesto kde nikomu nič nemuśim vysvetľovať, teda okrem mojej mamy. Ale to si človek zvykne.

Otvorila som dvere náśho bytu. Nikto doma. Fajn, aspoň bude pokoj. Budem si môcť počúvať svoju milovanú Nirvanu a Three days grace. Ah, Three days grace je liek na všetko. Na zlú náladu, na problémy, naozaj na všetko.