Nirvana pomohla. Cítila som sa trochu lepšie. Trochu pokojnejšie. Zrazu sa otvorili dvere. Stála v nich moja mama. Len sa na mňa zaskočene pozrela a po chvíli mlčania sa zmohla na 3 slová:

" Ty si tu?"

Nenávidím túto otázku. Načo sa pýta, keď ma tam vidí. 

"No."

"Čo tak skoro?"

"Skoro? Hmm no vieš, Sam išla von."

"Aha. Pomôžeš mi s nákupom?"

Na túto otázku neexistuje záporná odpoveď. Skrátka sa musia ísť vypratať všetky tie veci z tašiek a následne ich odložiť. Stopla som hudbu z mobilu a vstala z postele. Náramne sa mi dobre ležalo a ja som musela opustiť svoju obľúbenú posteľ. Vždy ju tak nazývam, keď musím vstávať. Až vtedy si začínam vždy ceniť spánok a vyvaľovanie sa v posteli. šla som teda neochotne pomáhať. Potom som sa pomaly dovlikla naspäť do izby, tam mám vždy kľud. A ten mám rada.

Zazvonil mi mobil. Prišla mi sms. Od koho asi tak, to môže byť, pomyslela som si. Pozrela som na display a videla som , že mi napísala Sam. Písalo sa v nej, citujem: "Toto bolo najlepšie rande v mojom živote. Musím ti o tom zajtra porozprávať. Najradšej by som ti aj dnes, ale je už neskoro. Tak teda zajtra. Príď ku mne."

Tak teda, aspoň niekto je šťastný.

Rozhodla som sa, že pôjdem spať. V telke nić mimotiadneho nedávali a navyše som všetky filmy, ktoré boli dnes v ponuke videla. Aká to je len smola. No nič. Budem sa musieť trápiť v posteli. Presne tak, myšlienky mi budú blúdiť v hlave a ani jedna nebude chcieť nájsť svoje miesto, kde bude v bezpečí a nebude musieť utekať pred niečím. A pred čím? Predo mnou samou. Áno je tak. I keď je to čudné pre niekoho. Myšlienky nebudú chcieť utíchnuť a ja budem počuť mnoho výčitiek za dnešný deň. Ah, čo mám robiť? Už ani len neviem. Okay, koniec! Všetkým mojím vnútorným hlasom, ktoré mi chcú niečo vyčítať zakazujem vydať čo len hláska.

Nakoniec môj zákaz pomohol. I keď sa niektorí rozhodli, že ho nebudú rešpektovať. No po mnohých varovaniach predsa len prestali.

Ráno som zistila, že som dostala sms-ku od Mikea. Koľko je vlastne hodín? Pol jedenástej presne. No to teda ráno už nie je. Keď som už pustila mobil z rúk a položila ho na stolík, začal zvoniť. Ah, to určite bude Mike, pomyslela som si. Ale prestavte si, že nebol.

"Oh ahoj Kate, len ti chcem oznámiť že ťa čakám o 2-hej u mňa. Musím ti toľko toho povedať. Skoro som kvôli tomu ani len nespala."

"Fajn Sam, budem tam."

"Okay, už sa teším ako ti to všetko vyrozprávam," povedala Sam celá vzrušená. Po tomto už len nasledovalo zdvorilostné ahoj. Som síce rada,že Sam je taká šťastná, ale mňa ešte stále trápi ten včerajšok. 

Putovala som po ceste k Sam. A hádajte koho som stretla. Teda nestretla priamo, ale videla. Tom si už našiel náhradu. Ani neviem prečo, ale škrelo ma to. Nie preto, že by som ho chcela naspäť, ale preto, že raz mi povedal, že ak ho nechám, nebude chcieť nikoho iného. Ah tieto reči. Načo ich ľudia hovoria, keď vedia, že aj tak to nie je pravda. Ale čo už. Prečo Sam ýva tak ďaleko odo mňa? Stretnem toľko ľudí a skoro všetci sa ma chcú vypytovať ako sa mám a že už aká som veľká. Nechápem ich. Ako keby ma nevideli 10 rokov a porpitom bývame v tej istej obci.

"Ahoj," otvorila dvere Sam. A poviem otvorene nevypadala až tak šťastne.

"Čau. Tak, poćúvam ťa."

"To je od teba zlaté."

"Mohla si si už zvyknúť,"odsekla som.

"Ja viem ,mohla."

"Tak? Ty nezačneš?"

"Ono, dneska sa to už skomplikovalo."

"Nechápem."

"POviem ti zachvíľu, len idem pre nejaké občerstvenie do kuchyne," schytila sa preč z izby.

"Tak teda dobre,"povedala som pe seba